Holandské rodiny opúšťajú domy, aby unikli hluku veterných turbín:

Hluk je neznesiteľný ! Holandská bukolická krajina – ktorá prekvitá napriek tomu, že jej tretina leží pod hladinou mora – bola za poslednú generáciu pokrytá veternými elektrárňami.

 

Domy boli obkľúčené; celé dediny boli obkľúčené. Rodiny, ktoré obývajú tieto kedysi pokojné príbytky, sú hlukom veterných turbín privádzané do šialenstva a v príliš mnohých prípadoch sú jednoducho navždy vyhnané zo svojich domovov.

 

Je to príbeh, ktorý je rovnako smutný ako známy vidieckym komunitám na celom svete. Vždy, keď vodič autobusu Claus aan de Wiel prechádzal svojím autobusom verejnej dopravy cez most Haringvliet, s obavami sa pozrel na severozápad - smerom k piatim veterným turbínam vo výške dvesto metrov, desať kilometrov ďaleko. „Aký je vietor? Nie je príliš veterno? Aké to bude, keď sa dostanem domov?“ Bude to ďalší večer, keď bude hluk turbín dunieť ako valiaci sa, burácajúci príboj nad televízorom? „Ani som nezaspal. Niekedy som sa vrátil do autobusu už po troch a pol hodinách spánku.“

Vodič autobusu a jeho partnerka Ine van den Dool ním trpeli po tom, čo bola veterná farma Spui postavená päťsto metrov od ich domu. Investor sa stále chválil Rolls-Royceom medzi veternými turbínami – také tiché. „Ale boli sme šokovaní. Hluk bol neznesiteľný. Dom postavili moji rodičia, vyrastal som tam a myslel som si, že odídem len medzi šiestimi doskami, ale nemohli sme to vydržať,“ hovorí Aan de Wiel. Zvukové vlny narážali na fasády z troch strán. Dokonca aj krtky zmizli z ich záhrady.

 

Van den Dool miloval zeleň a priestor v Hoeksche Waard. „Bolo to nebeské, liečivé miesto. Sedeli sme tam v záhrade s priateľmi do neskorých hodín. Veterná farma to zničila. Bolo to, akoby mi nad hlavou krúžilo prúdové lietadlo. Dostal som ťažkú ​​astmu a v noci som nemohol prestať kašľať. Akoby moje telo kričalo: toto nie je bezpečné, musíte odtiaľto odísť.“ A tak dvojica odišla. Ako klimatický utečenec vo vlastnej krajine.

 

Ine van den Doolová hľadala u lekára vysvetlenie svojich fyzických ťažkostí, ktoré pociťovala od spustenia veterných turbín. Narazila na „syndróm veternej turbíny“, termín, ktorý zaviedla americká lekárka Nina Pierpontová. Z vedeckého hľadiska sa o tejto téme stále veľa diskutuje, ale Pierpontová zaznamenala zoznam rovnakých sťažností u citlivých ľudí, ktorí žijú v blízkosti veterných turbín: poruchy spánku, bolesti hlavy, tinnitus, závraty, nevoľnosť, podráždenie a srdcové arytmie. „Veľmi rozpoznateľné. Zaspať a spať ďalej už nebolo možné. Utekala som z domu tak často, ako som len mohla.“

 

Holandskí lekári sa tiež postupne rozbiehajú. Niektorí všeobecní lekári, ako napríklad Sylvia van Manen v časopise Medisch Contact, už varujú pred účinkami nízkofrekvenčného hluku, vrhaných tieňov a blikajúcich červených svetiel v noci. Lekárske centrum Univerzity v Leidene nedávno zistilo zhoršenie srdcových ochorení v dôsledku nízkofrekvenčného zvuku. „Ak existuje toľko náznakov, že je to škodlivé, mali by sme to ďalej skúmať, však?“, hovorí Fred Jansen z Critical Platform Wind Energy. „Alebo aspoň riadiť sa radami WHO. Ale áno, to by znamenalo, že do Holandska by sa zmestilo menej veterných turbín.“

 

Klimatickí utečenci z Piershilu v Holandsku sa od leta presťahovali na pokojnejšie miesto na Goeree-Overflakkee.

Sú už šiestou rodinou, ktorá sa za dva roky presťahovala z Oudendijku. Aan de Wiel teraz hovorí, že sa v autobuse cíti oveľa pokojnejšie. „Teraz chápem obrovskú stresovú situáciu, v ktorej sme žili. Bolo to, akoby som tam čakal na svoju smrť; keď som bol doma, už som nemal chuť nič robiť. Ale ak zajtra tie turbíny zničia, rád sa vrátim. Chýba mi miesto, kde som kedysi býval.“

Už nie sme ‚občania bunkrov‘,“ súhlasí jeho partnerka. „Nemohli sme tam spať s otvoreným oknom, ani sedieť v záhrade. Tu opäť bývame vonku. A spíme ako svište, akoby sme potrebovali spať celé storočie.“ Do dvoch týždňov po presťahovaní Van den Doolová prestala užívať liek Ventolin, pretože jej astmatické ťažkosti zmizli ako sneh na slnku.

 

„Je to náhoda? Nie, dokazuje mi to, aký abnormálny život sme museli žiť pod násilím tých zhnitých turbín.“